Chovateľská stanica Jasenovie vrch FCI
príbehy |
|
K vytvoreniu tejto sekcie ma inšpirovala Peťa Frištacká, keď sme sa rozprávali na výstave v Košiciach. Odin (Godi) exceloval vo svojej triede - niesol sa ako kráľ, dôstojne a vznešene. No keď išlo o víťaza plemena a pred ním bežala v kruhu skutočná "kočka" Quinta z Holubické stráně, odhodil chlapec dôstojnosť a bežkal ako "puberťák". S vysokozdvihnutým chvostom a s hrozne veľkou snahou upozorniť na seba... Quinta ho mala "v paži", takže zachovala dekórum a získala BOB-a. Keď sme sa potom s Peťou rozprávali, tak mi povedala príhodu, kedy fešák Godi vyzeral na medzinárodnej výstave ako "blbeček". Dlho čakali (ako to už na výstavách býva), takže by sa dalo povedať, že na všetko bolo času dosť. No akonáhle sa dostali na rad a vchádzali do kruhu, milé zvieratko zrazu zacítilo neuveriteľnú potrebu poškrabať sa. Výstava je však výstava a nejak sa nedalo zastať a počkať, kým sa psíkovi uľaví... Peťa v dobrej viere, že keď pridá do kroku, privedie Godiho na iné myšlienky, natiahla krok a výsledkom bolo to, že zvieratko vykonávalo zvláštny trojnohý pohyb, pričom jedna zadná noha systematicky mierila na lopatku! Samozrejme, že posudok bol o narušenej mechanike pohybu a také veci, no kto už Godiho videl vie, že ide o veľmi pekného a elegantného psa. Chcela som tým vlastne povedať len to, že ak sa zaujímate o nejakého psa, tak nestačí prečítať jeden posudok z výstavy... 27.2.09 K výstavám: Druhá Driasova (Duriova) výstava bola v Bratislave na Inchebe. Preverila moju "bystrosť" a zdravý úsudok. Zobrala som trojročné zviera, ktoré malo za sebou "až" jednu výstavu - absolvovanú vonku a v daždi (čo bolo vlastne úplne prirodzené) a bez akejkoľvek prípravy, či varovania som ho chcela "predviezť" na lesklej podlahe. Už sa ani nepamätám, či tam bol aspoň kúsok koberca (aj keby tam bol, psovi, ktorý bol vystresovaný na maximum by to aj tak nepomohlo...). Vedela som, že vonku na tráve sa pekne "niesol" a keďže som tam bola aj s Bodríkom, ktorý bol tiež v dobrej forme, sebavedomie mi stúplo do nezdravých výšok. Ešte pred prvým vstupom do kruhu som si s Renkou dohovárala, že ak náhodou vyhrajú obidva moje psy svoju triedu, tak v súťaži o víťaza plemena mi jedného z nich pomôže predviesť :-) Lenže milý Drias nebol ani trochu ambiciózny a do kruhu som ho doslova vtiahla. Zviera vyzeralo strašne! Chvost medzi nohami (dobre že mu nešteklil bradu), uši zvesené na pol žrde, každá noha išla iným smerom a vydesený pohľad v očiach, ktorý vravel:"Čo si mi to spravila?!" Strašne sa sústreďoval na to, aby sa "nerozpleštil"na zemi. Myslím, že si chcel zachovať aspoň zbytok dôstojnosti... Moje pokusy o usmernenie a predvedenie úplne odignoroval. "Odmena" v podobe posudku bola zaslúžená. Okrem iného tam bol spomenutý kravský postoj zadných končatín. A hodnotenie? DOBRÝ! Čiže 3. Normálne keď sa takéto niečo stane, tak vystavovateľ odstúpi, aby sa takéto hodnotenie jeho psa nikde neobjavilo. Ja som si ale kalich horkosti vypila až do dna, takže sme si posudok nechali vyhotoviť... Ale Drias mi ukázal na nasledujúcej výstave, že exteriérové výstavy sú preňho to pravé a na klubovke získal CAC! Zlatúšik môj!!! ...a sem budem postupne vpisovať zážitky svoje aj mojich kamarátov, či známych s našimi psami... Tu sú zážitky našej kamarátky Dady a jej Nia z Jehličné: V októbri sme sa zúčastnili na klubových JSS. Nio už mal úspešne absolvované JSS v 1.cene, ale išli sme podporiť klubovú akciu. Po predošlej skúsenosti som si ho na spoločnej poľovačke priviazala. To som nemala robiť, pretože môj chlpáč chcel strašne hľadať a nekonečne sa na mňa urazil, že som mu to neumožnila, keď ostatní psi hľadali. Pri dohľadávke zajaca mi to dal okamžite najavo..rozhodca to komentoval slovami: ,,Váš pes Vás obsolutne nerešpektuje".
Ďalšiu lahôdku mi pripravil na vlečke bažanta, kedy zišiel zo stopy (úmyselne) a išiel si pohľadať, čo on uznal za vhodné. Kristína Pjateková to komentovala slovami: ,,Ten pes v živote tak ďaleko nebol" Tesne pred vypršaním časového limitu sa vrátil a bezchybne vypracoval vlečku. Keby do mňa pred touto disciplínou Martin Adámek nenalial ,,panáka", tak by ma asi šľak trafil.
No a môj najdrahší Nini všetko zaklincoval pri Hľadačke, kedy som si ja naivne myslela, že konečne dostane to, čoho sa celý deň dožaduje. Omyl. Nio si práve vtedy zmyslel, že hľadať sa mu síce chce, ale myšičky. Takže hľadačka s vysokým nosom sa zmenila na hľadačku s nosom prilepeným na zemi. A iba akoby náhodou narazil na prepeličku a vystavil ju.
Nakoniec nás akoby zázrakom delil 1 bod od 1.ceny a keby som ja neurobila 2 chyby za ktoré nám strhli body, boli by sme pohodlne v cene prvej.
Tak mi môj štvornohý kamarát dal jasne najavo, že aj keď ja som tu pán, na ňom záleží ako bude robiť. A on cez to všetko robil tak, aby sme dosiahli 1.cenu, len ja som mu to pokazila. Naša kamarátka Sunny (Aljašský Malamut) sa vie s Ninim dosýtosti vyblázniť. Avšak keď sa jej nechce, dáva to veľmi dobre najavo. Potom Nio len okolo nej chodí, skáče, kňučí a štuchá do nej. Keď to nepomáha, príde za Sunnynkinou paničkou, štuchne do nej ňufákom a hodí smutné oči ktoré hovoria: ,,Povedz jej niečo, ona sa nechce hrať." Iná vec je, keď každý dostane svoju kostičku. Nio ju má za chvíľu spráskanú, ale Sunny ako správna dáma....vychutnáva. Nio teda špekuluje, ako by sa k nej len dostal. Striehne, nenápadne sa približuje, no nemá úspech. Nakoniec volí osvedčenú metódu. Začne okolo Sunny obskakovať, štekať, drcať do nej packami v zmyskle: ,,Poď sa hrať!!!!" Tá na to vždy naletí. Ide sa hrať a keď je Sunny v dostatočnej vzdialenosti od kostičky, Nio pribehne, uchmatne kostičku a zalezie, aby si v pokoji vychutnal svoj úlovok. Keď sme boli na jednom z výletov v Malej Fatre a šlapali sme na vrchol, turisti čo šli opačným smerom nám hovorili, že tam so psom neprejdeme. ,,Aaaale čo..." vraveli sme si. Pri najhoršom sa vrátime. No ale Nio zdolával terén bez najmenších problémov, až sme sa pohodlne vyštverali na vrchol. Smiali sme sa, že to ešte nepoznajú Nia, nie je miesto, kde by sa ten nedostal. Na problém sme narazili až cestou dolu. Zrazu dlhá rada ľudí, nevedeli sme,čo sa deje. Ale zistili sme. Pred nami sa objavila dlhá vyšmýkaná skalnatá platňa, cez ktorú ľudia preliezli len pomocou reťazí. ,,No zbohom" Na jednej strane platne roklina, na druhej kolmá stena. Vrátiť sa nám veľmi nechcelo, a tak sme rozmýšlali, ako toto naše 36kg živé čierne zvieratko dostaneme dole. Poprosili sme chlapca, ktorý sa tam vyskytol, či by nám ho nepomohol preniesť, že by sme si ho popodávali. Hneď priskočil aj ďaľší pán, že aj on pomôže, a tak sa show začala. Nio musel ísť chvostom napred, inak by hrozilo, že nám zoskočí. Na ten jeho pohľad nikdy nezabudem. Uši vzadu, vypleštené oči a pazúre zabodnuté do tvrdej skaly tak, že sme mali čo robiť, aby sme ho od nej odlepili. Traja chlapi to nekoniec zvládli bravúrne a keď bol Nio dole v bezpečí, počula som ho súcitne pišťať, keď sa díval, ako leziem dolu ja. Išiel sa od radosti zblázniť, keď sme sa po 3 minútach dole zvítali. Pri návšteve našil nekynologických kamarátov v paneláku, Nio samozejme musel preskúmať každučký kútik. My sme boli zarozprávaní v obývačke, veď nech si chodí, hádam nič nezničí. Po chvíli sa k nám Nini veeeľmi opatrne prikradol s malým keramickým tučniačikom v papuli. Tak nežne ho držal so slovami v očiach: ,,Aha, pozri čo som našiel na Monikinom nočnom stolíku, prišiel som Ti to ukázať. " Veľmi sme sa potešili, že sa prišiel pochváliť a tučniačika sme odložili. Po ďalšej chvíli Nio prišiel so suchým rožkom, držiac ho za konček tak, že mu z papuľky trčal ako biela fajka. V očiach mal tentokrát výraz: ,,Aha čo som našiel v kuchyni na chladničke, nemohol by som to zjesť?" Keď sme mu zabavili aj tento rožok, následne prišiel z druhým. Ten sme mu už za odmenu, že vždy prišiel ukázať čo našiel, dovolili zjesť. Kúpili sme Niovy gumené krochkajúce prasa. Strašne bol z neho nadšený a nekonečne ním vedel liezť na nervy. Najradšej sa s ním hrával, keď bol v telke nejaký napínavý film, alebo som telefonovala. Táto milovaná svinka vydržala bez jediného škrabaca celý mesiac. Potom nastal zlom. Natrhnutý chvostík!!! Nio prišiel na to, že prasiatko je vypchatá vatou. A nastal masaker! Prasiatko skončilo s veľkou dierou na zadku, v ktorej bola veľká časť Niovej hlavy snažiacej sa vytiahnuť aj poslený chumáčik vaty ukrytý v prasiatkovom ňufáčiku. Podarilo sa. Možme začať upratovať. Na Vianoce Nio dostal plyšového pískacieho soba. Keďže ho medzi haldou darčekov objavil už pred večerou, musela som ho spod stromčeka odháňať. Pri rozbaľovaní darčekov bol prvý a soba si rýchlo uchmatol. Ten, nakoľko bol plyšový vydržal podstatne menej ako prasiatko. Asi tak hodinku. Nehovoriac o tom, že všetky maľované perníčky na stromčeku do úrovne asi jedného metra boli záhadne obhryzené. Neviete prečo? ...aj naša Clodie miluje plyšové hračky!
Vypracovala si vlastný systém, ako sa dostať k "jadru veci". Začne očami. Ja viem, je to netradičné, zvlášť preto, lebo oči nebývajú na plyšových hračkách vo vypuklej časti, ale v priehlbinách. Ale naše zvieratko sa do toho púšťa s takým zanietením, až je to podozrivé! Vyhlásili sme síce doma zákaz vstupu psov do detskej, no naše milované čierne potvory dokážu trpezlivo vyčkávať na každú vhodnú príležitosť a potom víťazoslávne aj s ukoristenou hračkou behať po byte...
Keď sa Clodine podarí vybrať jedno oko, tým istým spôsobom vyberie aj druhé. (Vedeli ste, že plyšové hračky majú oči vo forme šrauby?) No a potom si do vzniknutej diery strčí zuby, telo hračky pridrží labkou a prudkým trhnutím "otvorí" hlavu. S veľkou chuťou a precíznosťou potom "vypitve" všetku výplň. Keď je už "obal" prázdny, nežne ho chytí a odnesie pred detskú izbu... Ja si napríklad myslím, že keď už chce niečo zlikvidovať, tak by to mala rýchlejšie, keby odhryzla rovno celú hlavu! Ona to však zjavne vidí inak.
24.3.09
Dnes dostala Clodie prvýkrát facku od života!
Má 9 mesiacov a neuveriteľnú pubertu. Denne odbehá minimálne 6 km, neposlúcha (to znamená počúva, ale nedbá!) a to sa jej vypomstilo.
Večer sme sa boli vyvenčiť a ona sa rozhodla, že ešte sa jej nechce ísť domov. Ja som išla hore, keďže som mala v rukách drevo do krbu. Práve, keď som sa vracala pre ňu, že ju idem "prehovárať", aby išla domov, počula som zvuk psej bitky. Prúser! Susedom sa odtrhla kaukazská ovčiačka, ktorá bola doslova "odtrhnutá z reťaze". V tej tme som síce nič nevidela, ale hneď som letela dole schodmi. Dole ma už čakala Clodina. Trochu vyplašená, celá zaslintaná, ale celá. Tak sme išli domov. V sobotu máme výstavu, tak som mala v úmysle ju okúpať tak, či tak. Do vane skočila v pohode, no keď som ju začala sprchovať, zistila som, že z podvozku jej ide červená voda! Dosť som sa zľakla. Pri kúpaní som to postupne predýchala a keď som ju utierala, už bol uterák len ružový. Nechcela som ju trápiť, tak som len skúsila pozrieť vnútornú stranu stehna. Má tam hryzanec, ale nie je to (teraz sa mi tak zdá) nič strašné. Je ale dosť vystrašená, tak ju nechám oddýchnuť a uvidíme zajtra...
Nebolo to nič smrteľné :-) Kaukazáčka bola už staršia pani s riedkymi zubami, takže viac utrpelo sebavedomie, než telo...
17.5.09
V sobotu 16.5. 09 sme si spravili výlet do Olomouca - boli sme sa pozrieť na výstave ušľachtilých morčiat. Naša Clódie by určite bola rada, keby sme jej poskytli spestrenie nudného života a zobrali ju na výstavu so sebou. No my sme odporní a lakomí a záleží nám na tom, čo si kto o nás myslí, tak sme ju nechali doma. Keby doma, ale uviazanú na reťazi na dvore u našich priateľov Lenky a Rasťa! To, že reťaz mala 10 metrov a babulka malá mala k dispozícii záhradné sedenie pozostávajúce z normálnych čalúnených sedačiek, (ktoré naplno využila pre svoje pohodlie) - nehrá žiadnu úlohu! My sme sa po návrate vrátili šťastní a to je vrchol! Je to maximálne poníženie a mali by nás zavrieť!
Tak to baba vyriešila po svojom! Na Klubovej výstave v Dunajskom Klátove - na druhý deň sa správala, akoby sme sa videli prvýkrát v živote... Naša hviezda chlpatá bola odporná a napriek tomu, že už má za sebou niekoľko výstav, ktoré prešli v pohode, teraz mi to "nandala". Dvakrát ušla z kruhu! (Ešteže bola v triede mladých - tam sú zvieratá posudzované s istou mierou tolerancie) Dopriali sme jej voľnosť vo výbehoch pre kone, ba sa aj vykúpala, no to jej nestačilo - poobede v záverečných súťažiach znovu ušla z kruhu. Hanba ako mraky!!!
... a dnes sa tvári, že "Ty sa na mňa hneváš?"
Čo by ste si pomysleli, keby ste prišli domov a po obývačke by boli roztrúsené omrvinky? Nie zopár, ale husto-prehusto. Napríklad by to mohlo znamenať, že ten člen rodiny, ktorý odchádzal posledný z bytu, jedol za pochodu a ponáhľal sa tak, že po sebe neupratal. No keďže u nás doma čaká Genna, ktorá stráži teplo rodinného krbu, stačí sa prísnym hlasom spýtať :"Čo si vyviedla?!" Ak zavrtí chvostíkom a rozbehne sa šťastne oproti nám s výrazom "hurá, už ste konečne doma!", musíme hľadať príčinu neporiadku u dvojnohých členov domácnosti. Ak však Genka "vrtí" len poslednými článkami chvostíka, "pripaží" ušká a telíčkom "kopíruje" terén (plieckom sa obtiera o stenu a všetko čo pri nej stojí a najradšej by bola neviditeľná), tak to znamená, že niečo vyviedla... Dnes to bola varianta B - čiže PRIZNALA SA! Potom mi stačilo len pozornejšie si všimnúť jedálenský stôl a na ňom tanier, kde ešte ráno bolo asi 15 kakaovo-tvarohových koláčikov. Stačilo, že jedna stolička nebola poriadne prisunutá k stolu a naša opica malá na ňu vyskočila a potom "hop" na stôl a samoobsluha... Môžem si len domýšľať, ale keďže omrvinky boli hlavne na zemi a vo veľkom množstve, asi mala tak trochu "výčitky svedomia" a koláčiky si poznášala na zem a "zbaštila" ich tam. Ale neprekvapilo by ma ani to, keby si ich na zem pozhadzovala, aby nemusela chodiť hore-dole. Všimla som si totiž, že občas pozoruje čo robíme a niekedy na nej až vidím, ako uvažuje na čo by sa jej to, čo robíme mohlo zísť... |
